V tej chvíli sa vám oči zalejú slzami smútku, nonechcete, aby vyšli von. Ešte stále sa tomu nedá uveriť.Veď topredsa nemôže byť pravda...
V hlave sipremietam všetky chvíle, ktoré som ním prežila. Nebolo ich veľa, alenapriek tomu si na ne spomínam veľmi jasne. Akoby to bolo včera, keďsme sa spolu rozprávali pri Bille. On hladkal psa a hovoril, ako veľmiich má rád. Nezabudnem na ten čin, keď dal malej cigánočke dvadsaťkorún. Potom ich prišlo ďalších päť a strašne sme sa na tomsmiali...Spomínam si na veľa iných smiešnych príhod.
Smejem sa. No nie je to obyčajný smiech. Je to smiech plaču.
Viem, že ťa už nikdy neuvidím. Tvoj milý úsmev, už nikdy sa nepozdravíštým tvojím typickým úprimným tónom, už nikdy sa mi neprihovoríš, užnikdy si neprisadneš k nášmu stolu v Mexiku, už nikdy mi nezakývaš zauta, už nikdy...Ešte stále tomu nemôžem uveriť. Možno si to naozajuvedomím až na pohrebe, keď uvidím ležať tvoje nehybné a bezvládnetelíčko, z ktorého navždy odišla tá vľúdna a úprimná duša, uložené včiernej,studenej rakve. Možno až potom zistím, že sa to naozaj stalo.
Tento človek si to naozaj nezaslúžil. Veď svoj život nemal ani vpolovici. Mal veľa priateľov, ktorým bude chýbať a ktorí by ho podržaliv akejkoľvek ťažkej situácii, jeho milujúca matka ho ľúbila najviac nasvete, basketbal,ktorý bol jeho obľúbeným športom si žiaľ už nikdynezahrá...
Nemuselo to takto skončiť. Koniec koncov by sa v životenemuselo diať nič zlé, ale keby sme prežívali iba šťastné chvíle, asiby sme si ich už nevážili a stali by sa pre nás samozrejmosťou. Je to ťažké pre všetkých... Pre rodinu, pre blízkych, pre priateľov,pre lásky i nelásky...
Som si istá a viem, že nikto nikdy nezabudne. I ja budem stále spomínať.
S láskou pre Johnyho pamiatku